Preskočiť na hlavný obsah

Mrtvý v parovodu

24. 1. sa v Prahe uskutoční steampunková párty, na ktorej sa uskutoční krst knihy Mrtvý v parovodu.


Práve túto českú antológiu steampunkových poviedok sa mi konečne podarilo prečítať. Musím pripustiť, že keď som o nej čítala recenziu na fantasyplanet.cz bola som pevne odhodlaná vyvrátiť recenzentovo tvrdenie o tom, že autori vzali steampunkové artefakty a kulisy a umelo ich do textu vložili. Po prečítaní však musím pripustiť, že niektoré príbehy by určite fungovali lepšie bez nich.
Na jednej strane chválim originalitu autorov, ktorí vkladali svoje príbehy do Rakúsko-Uhorska, v ktorom steampunk funguje tak dobre, ako vo viktoriánskom Anglicku alebo na divokom západe.  Na druhej strane som však mnohým príbehom neuverila.
Najviac sa mi páčila poviedka Mrtvý v parovodu od Jozefa Pecinovského. Sherlock Holmes v parnom Anglicku je skvelý námet, s ktorým by sa dalo pracovať aj v budúcnosti.
Najviac som sa nevedela prehrýzť cez poviedku Martina D. Antonína Pási spási. Goblini, vraždiaci sa hlava-nehlava a jeden parný tank steampunk určite nepatria medzi steampunk. Goblinský jazyk, v ktorom je poviedka písaná, mi robil, keďže čeština nie je môj rodný jazyk, dosť problémy.
Petr Schink si prichystal do antológie poviedku Chlapec a jeho trol, čo je vlastne klasická fantasy s jedným, tak obľúbeným, parným tankom. Dosť brutálna poviedka určite veľmi nepoteší krehkejšie povahy.
Leonard Medek sa v poviedke Příběh zloděje uchýlil k naozaj estetickému steampunkovému artefaktu, a to umelým protézam. Urobil to ale takým šokujúcim spôsobom, že ma to hneď v úvode knihy úplne prebralo. Samozrejme by sa mi žiadala pri takom zásahu do ľudskej podstaty aj nejaká hlbšia psychologická analýza.
Keďže som sa k steampunku dostala práve cez literatúru, stále verím, že je to prvotne literárny subžáner a nie len subkultúra, ktorú sa nadšenci snažia pretlačiť do mainstreamu. Preto si ani nemyslím, že by táto antológia bola ovplyvňovaná práve steampunkom ako subkultúrou.
Príbehy sú naozaj pestré. Dostaneme sa do Indie, Anglicka, Rakúsko-Uhorska, fantasy krajiny, dokonca na inú planétu. Steampunk je, ako taký, veľmi mladý a možno aj preto sa s nim nevedia autori v krajinách, kde nemá až takú dlhú tradíciu, stotožniť. Chybou je možno aj to, že autori písali príbehy narýchlo, čo je zjavné aj z mnohých gramatických chýb. Ako prvý český steampunkový počin však kniha určite stojí za pozornosť.

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Taradúr

Taradúr (The Jabberwocky) je moja obľúbená básnička. Napísal ju Lewis Carroll. Nachádza sa v knihe Za zrkadlom a čo tam Alica našla. Nedávno vyšla aj samostatne so steampunkovými ilustráciami. Kúpiť si ju môžete farebnú: http://www.lulu.com/shop/lewis-carroll/the-jabberwocky/paperback/product-6389259.html alebo si ju môžete celú čiernobielu môžete prezrieť tu. A aby ste vedeli, o čo v tejto nonsensovej básni ide, tu je jej slovenský preklad: Taradúr  Pražne je; hľa, slizopružké jazvrtky zotradierne kolodujú po zátraví. Vechťogáje clivia na tie vývrtky, prasotnačky výstia, zlubčia–čo to spraví… Daj pozor na Taradúra, synu môj, chráň sa jeho hryzoľustí, zvlášť keď zurmí, aj na vtáka Krvilaka priprav zbroj, Tupír nech ťa nerozchvatne drapazúrmi! Syn sa mečom vorpalovým opásal, dlho hľadal v diaľobzore nepriateľa. Odpočíval pod bukubom, nehlo stal, zahútaný prešľastával, hudna znela. Žlčodrubý pomaly už odísť chcel, vtom Taradúr búrne húrno zryčal kdesi; syčal, fučal,

Steampunkovú Veľkú noc Vám želám!

10 hrôzostrašných aspektov viktoriánskeho života

1.) Portréty Viktoriánska vyššia trieda (neskôr aj stredná) nemala televízor, aby sa mohla zabávať. Jednou z obľúbených foriem zábavy preto bolo obliecť sa do výstredných kostýmov a pózovať pre priateľov a rodinu. Znie to nevinne, ale predstavte si, že by sa vaša stará mama obliekla do kostýmu gréckej dryády a pózovala by na stole v obývačke, zatiaľ čo ostatní by jej tlieskali. Pre nás to môže vyznievať divne, ale pre viktoriánskych ľudí to bolo normálne a zábavné. 2.) Chudobince Chudobince boli vládou zriadené zariadenia, kde chudobní, chorľaví alebo mentálne chorí mohli žiť. Boli to väčšinou nechcení ľudia na okraji spoločnosti. V tej dobe bola chudoba považovaná za nepoctivú a pochádzala z nedostatku morálnej sily a pracovitosti. Od väčšiny bola vyžadovaná práca, aby ňou prispeli na vlastnú stravu. Tá však bola horšia ako vo väzniciach, aby tam prežili len tí najsilnejší a ostatných sa mohli rýchlo zbaviť. Preto vo viktoriánskom Anglicku nebolo horšie miesto na živo