Preskočiť na hlavný obsah

Bitevník



Mercy Lynchová pracuje ve vojenské nemocnici. Po smrti manžela v zajateckém táboře ji už ve Virginii nic nedrží, a proto se vydává najít svého zraněného otce, který se s ní touží setkat. Cesta napříč kontinentem se mění v dobrodružné putování. Mercy postupně vystřídá vzducholoď, vlak i říční parník. Když dorazí do St. Louis, zjišťuje, že jediný vlak, který pokračuje dál, potáhne děsivá unionistická parní lokomotiva jménem Bitevník. Původně rychlá a klidná cesta se mění v boj o život poté, co je vlak přepaden hordou lupičů a později jižanskými vojáky. Mercy by ráda viděla svého otce dřív, než zemře. Pokud však chce z vlaku vystoupit živá, musí překonat intriky Unie a útoky Konfederace.

Ako to už je v sérii Mechanické století od Cherie Priestovej zvykom, ani tento román nebude priamo nadväzovať na ostatné diely. Tak, ako v predchádzajúcej novele Clementine, aj tu si autorka vybrala za hlavnú postavu ženu. Statočná Mercy však nie je žiadne krehké žieňa a už hneď na začiatku ju spoznávame vo veľmi brutálnom prostredí vojenskej nemocnice, kde sa údy režú jedna radosť a krv strieka na všetky strany. Vtom ju zastihnú dva telegramy, jeden o smrti jej manžela (za ktorého bola síce vydatá len krátko) a druhý o tom, že jej otec (ktorého Mercy nevidela od svojho detstva) je v kritickom stave a ešte raz by ju rád videl. Mercy sa tak dostáva do zvláštnej situácie, pretože je na otca nahnevaná, že sa jej nikdy neozval, ale na druhú stranu, ak by za ním necestovala, vyčítala by si to celý život.
Lenže jej cesta je vo vojnou sužovanej Amerike skoro nadľudský výkon a hneď na začiatku, kedy nastúpi prvýkrát v živote do vzducholode, sú zostrelení a dostáva sa na front. Tu prvýkrát použije svoju lekárnickú brašňu s odznakom červeného kríža, ktorú na svojej ceste použije ešte veľakrát. 
Stretáva sa aj s našimi starými známymi - nemŕtvymi. Mercy ich dobre pozná zo svojho starého pôsobiska. Lenže mimo Seatlle si za svoj stav môžu nakazení sami, lebo užívali drogu - žltú "šťávu".  
Ako je u Cherie Priestovej zvykom, príbeh je napínavý od začiatku do konca. Hlavná postava vystrieda mnoho dopravných prostriedkov a prejde veľký kus cesty, takže ani o dobrodružstvo nie je núdza. Mercy sa na poslednom úseku cesty úplne prekonáva a ich vlak čelí všemožným pohromám. Na konci knihy príde isté prepojenie s prvým dielom série Zemětřas (dúfam, že som neprezradila priveľa). Mercy je asi najpresvedčivejšia osoba v románe, ostatných som jej veľmi neuverila, ale prostredie je vykreslené veľmi vierohodne. Kto vie, v ďalšom dieli možno načrtne aj nejakú politickú sféru alternatívnej Ameriky. 
Kniha však určite stojí za prečítanie a odporúčam ju takisto ženám ako aj mužom. 


Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

10 hrôzostrašných aspektov viktoriánskeho života

1.) Portréty Viktoriánska vyššia trieda (neskôr aj stredná) nemala televízor, aby sa mohla zabávať. Jednou z obľúbených foriem zábavy preto bolo obliecť sa do výstredných kostýmov a pózovať pre priateľov a rodinu. Znie to nevinne, ale predstavte si, že by sa vaša stará mama obliekla do kostýmu gréckej dryády a pózovala by na stole v obývačke, zatiaľ čo ostatní by jej tlieskali. Pre nás to môže vyznievať divne, ale pre viktoriánskych ľudí to bolo normálne a zábavné. 2.) Chudobince Chudobince boli vládou zriadené zariadenia, kde chudobní, chorľaví alebo mentálne chorí mohli žiť. Boli to väčšinou nechcení ľudia na okraji spoločnosti. V tej dobe bola chudoba považovaná za nepoctivú a pochádzala z nedostatku morálnej sily a pracovitosti. Od väčšiny bola vyžadovaná práca, aby ňou prispeli na vlastnú stravu. Tá však bola horšia ako vo väzniciach, aby tam prežili len tí najsilnejší a ostatných sa mohli rýchlo zbaviť. Preto vo viktoriánskom Anglicku nebolo horšie miesto na živo

Taradúr

Taradúr (The Jabberwocky) je moja obľúbená básnička. Napísal ju Lewis Carroll. Nachádza sa v knihe Za zrkadlom a čo tam Alica našla. Nedávno vyšla aj samostatne so steampunkovými ilustráciami. Kúpiť si ju môžete farebnú: http://www.lulu.com/shop/lewis-carroll/the-jabberwocky/paperback/product-6389259.html alebo si ju môžete celú čiernobielu môžete prezrieť tu. A aby ste vedeli, o čo v tejto nonsensovej básni ide, tu je jej slovenský preklad: Taradúr  Pražne je; hľa, slizopružké jazvrtky zotradierne kolodujú po zátraví. Vechťogáje clivia na tie vývrtky, prasotnačky výstia, zlubčia–čo to spraví… Daj pozor na Taradúra, synu môj, chráň sa jeho hryzoľustí, zvlášť keď zurmí, aj na vtáka Krvilaka priprav zbroj, Tupír nech ťa nerozchvatne drapazúrmi! Syn sa mečom vorpalovým opásal, dlho hľadal v diaľobzore nepriateľa. Odpočíval pod bukubom, nehlo stal, zahútaný prešľastával, hudna znela. Žlčodrubý pomaly už odísť chcel, vtom Taradúr búrne húrno zryčal kdesi; syčal, fučal,

Steampunkovú Veľkú noc Vám želám!