Preskočiť na hlavný obsah

Meranie času

Minule som sa zastavila v jednom z mojich obľúbených miest v Bratislave, a to v meštianskom dome U Dobrého pastiera. Nachádza sa tu múzeum hodín, ktoré tam funguje od roku 1974. A čo je už typickejšie pre steampunkerov, ako ozubené koliečka zo starodávnych hodín?



V expozícii sa nachádzajú hodiny od konca 17. storočia do konca 19. storočia. V Bratislave má hodinárske remeslo bohatú históriu a najstaršie zmienky o ňom pochádzajú z 15. storočia, kde sa spomína oprava vežových hodín. Až v druhej polovici 18. storočia si hodinári ustanovili svoj vlastný cech, lebo predtým existoval len spoločný cech pre zámočníkov, hodinárov a puškárov. Podľa špecializácie sa delili na dve skupiny, a to na výrobcov hodín a hodiniek. 





Zaujímavý je aj dom v ktorom sa expozícia nachádza. Je to rokoková stavba z druhej polovice 18. storočia. Bol postavený, aby zaplnil klinovitý priestor, ktorý vznikol spojením dvoch ulíc zbiehajúcich sa do seba. Predná časť domu je veľmi úzka, iba o šírke jednej izby a schodiska. Tento dom je považovaný za jeden z najkrajších v Bratislave a nesie meno podľa sochy Krista („dobrého pastiera“) osadenej na rohu budovy.








Prvé pokusy merania času podľa Slnka, Mesiaca a hviezd boli zaznamenané v 35. storočí p.n.l. Potom sa zachovali staroegyptské slnečné a neskôr vodné hodiny. Mechanické kolieskové hodiny vznikli v 13./14. storočí n.l. Bolo vynájdené kyvadlo a neskôr bolo nahradené stočenou pružinou, ktorú vynašiel Robert Hooke. V 17. storočí vznikli vreckové hodinky a v 19. storočí vynašiel Angličan Alexander Bain prvé elektrické hodiny. Toľko zo stručnej histórie merania času, ktorú si môžete prečítať aj ak raz navštívite toto maličké múzeum. 




Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

10 hrôzostrašných aspektov viktoriánskeho života

1.) Portréty Viktoriánska vyššia trieda (neskôr aj stredná) nemala televízor, aby sa mohla zabávať. Jednou z obľúbených foriem zábavy preto bolo obliecť sa do výstredných kostýmov a pózovať pre priateľov a rodinu. Znie to nevinne, ale predstavte si, že by sa vaša stará mama obliekla do kostýmu gréckej dryády a pózovala by na stole v obývačke, zatiaľ čo ostatní by jej tlieskali. Pre nás to môže vyznievať divne, ale pre viktoriánskych ľudí to bolo normálne a zábavné. 2.) Chudobince Chudobince boli vládou zriadené zariadenia, kde chudobní, chorľaví alebo mentálne chorí mohli žiť. Boli to väčšinou nechcení ľudia na okraji spoločnosti. V tej dobe bola chudoba považovaná za nepoctivú a pochádzala z nedostatku morálnej sily a pracovitosti. Od väčšiny bola vyžadovaná práca, aby ňou prispeli na vlastnú stravu. Tá však bola horšia ako vo väzniciach, aby tam prežili len tí najsilnejší a ostatných sa mohli rýchlo zbaviť. Preto vo viktoriánskom Anglicku nebolo horšie miesto na živo

Taradúr

Taradúr (The Jabberwocky) je moja obľúbená básnička. Napísal ju Lewis Carroll. Nachádza sa v knihe Za zrkadlom a čo tam Alica našla. Nedávno vyšla aj samostatne so steampunkovými ilustráciami. Kúpiť si ju môžete farebnú: http://www.lulu.com/shop/lewis-carroll/the-jabberwocky/paperback/product-6389259.html alebo si ju môžete celú čiernobielu môžete prezrieť tu. A aby ste vedeli, o čo v tejto nonsensovej básni ide, tu je jej slovenský preklad: Taradúr  Pražne je; hľa, slizopružké jazvrtky zotradierne kolodujú po zátraví. Vechťogáje clivia na tie vývrtky, prasotnačky výstia, zlubčia–čo to spraví… Daj pozor na Taradúra, synu môj, chráň sa jeho hryzoľustí, zvlášť keď zurmí, aj na vtáka Krvilaka priprav zbroj, Tupír nech ťa nerozchvatne drapazúrmi! Syn sa mečom vorpalovým opásal, dlho hľadal v diaľobzore nepriateľa. Odpočíval pod bukubom, nehlo stal, zahútaný prešľastával, hudna znela. Žlčodrubý pomaly už odísť chcel, vtom Taradúr búrne húrno zryčal kdesi; syčal, fučal,

Steampunkovú Veľkú noc Vám želám!