Preskočiť na hlavný obsah

Jedia kone uhorkový šalát?

V roku 1861 predviedol Philipp Reiss Frankfurtskej fyzikálnej spoločnosti prístroj, ktorý dokáže prenášať zvuk na diaľku. Ľudia vtedy taký vynález v podstate nepotrebovali a dnes je najpoužívanejším komunikačným prostriedkom na svete.
Philipp Reis (1834-1874) chcel svojim študentom predviesť premenu zvukových vĺn na elektrinu pomocou dreveného naslúchadla. Najprv vytvoril "hovoriacu mušlu". Potom pripevnil do membrány napnutej cez otvor naslúchadla platinový prúžok a na jeho zadnú stranu pridal pružinu, obe časti mali kovový spoj a boli pripojené k batérii. Reis umiestnil tento prístroj, vysielač do malej drevenej krabičky so sklenenou doskou a trubicou. Pomocou spojovacieho drôtu potom nasmeroval vibrácie do sluchadla, ďalšej malej drevenej krabičky, ktorá obsahovala cievku. Keď sa elektrické impulzy dostali do závitu cievky, vytvorili striedavé magnetické pole. Pod vplyvom magnetického poľa sa v krabici zodvihla ihlica a vytvorila vibrácie, ktoré drevená krabica, slúžiaca ako rezonančná skriňa ešte zosilnila. Reis poslal do vedľajšej miestnosti svojho kolegu aj s vysielačom a požiadal ho, aby do "hovoriacej mušle" povedal vetu, ktorá ho napadne. "Kôň neje uhorkový šalát," boli slová, ktoré sa niesli zo sluchadla. Experiment sa tak podaril, ale na kvalite zvuku bolo stále čo zlepšovať, pretože prudké zapínanie a vypínanie prúdu jeho prenos rušilo. 
V roku 1876 zažiadal Alexander Graham Bell (1847-1922) v Spojených štátoch amerických o patent na prístroj, ktorý prenáša zvuk pomocou elektrických vĺn. Vnútri druhého dreveného sluchadla sa nachádzal tyčový magnet s indukčnou cievkou a pred ním bola umiestnená železná membrána. Keď zvukové vlny rozvibrovali membránu, magnetické pole tyčového magnetu sa zmenilo a prúd odpovedajúci akustickým vibráciám sa indukoval v cievke. Výsledkom bolo to, že pri Bellovom prístroji sa prúd nevypínal, ale moduloval frekvenciu vibrácií. Okrem skutočnosti, že zvuk z tohto prístroja bol kvalitnejší, ponúkal aj ďalšie výhody: odpočúvacia aj hovoriaca časť mali rovnaký tvar a prístroj sa preto dal lepšie ovládať. Telefón sa čoskoro rozšíril po celom svete.

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

10 hrôzostrašných aspektov viktoriánskeho života

1.) Portréty Viktoriánska vyššia trieda (neskôr aj stredná) nemala televízor, aby sa mohla zabávať. Jednou z obľúbených foriem zábavy preto bolo obliecť sa do výstredných kostýmov a pózovať pre priateľov a rodinu. Znie to nevinne, ale predstavte si, že by sa vaša stará mama obliekla do kostýmu gréckej dryády a pózovala by na stole v obývačke, zatiaľ čo ostatní by jej tlieskali. Pre nás to môže vyznievať divne, ale pre viktoriánskych ľudí to bolo normálne a zábavné. 2.) Chudobince Chudobince boli vládou zriadené zariadenia, kde chudobní, chorľaví alebo mentálne chorí mohli žiť. Boli to väčšinou nechcení ľudia na okraji spoločnosti. V tej dobe bola chudoba považovaná za nepoctivú a pochádzala z nedostatku morálnej sily a pracovitosti. Od väčšiny bola vyžadovaná práca, aby ňou prispeli na vlastnú stravu. Tá však bola horšia ako vo väzniciach, aby tam prežili len tí najsilnejší a ostatných sa mohli rýchlo zbaviť. Preto vo viktoriánskom Anglicku nebolo horšie miesto na živo

Taradúr

Taradúr (The Jabberwocky) je moja obľúbená básnička. Napísal ju Lewis Carroll. Nachádza sa v knihe Za zrkadlom a čo tam Alica našla. Nedávno vyšla aj samostatne so steampunkovými ilustráciami. Kúpiť si ju môžete farebnú: http://www.lulu.com/shop/lewis-carroll/the-jabberwocky/paperback/product-6389259.html alebo si ju môžete celú čiernobielu môžete prezrieť tu. A aby ste vedeli, o čo v tejto nonsensovej básni ide, tu je jej slovenský preklad: Taradúr  Pražne je; hľa, slizopružké jazvrtky zotradierne kolodujú po zátraví. Vechťogáje clivia na tie vývrtky, prasotnačky výstia, zlubčia–čo to spraví… Daj pozor na Taradúra, synu môj, chráň sa jeho hryzoľustí, zvlášť keď zurmí, aj na vtáka Krvilaka priprav zbroj, Tupír nech ťa nerozchvatne drapazúrmi! Syn sa mečom vorpalovým opásal, dlho hľadal v diaľobzore nepriateľa. Odpočíval pod bukubom, nehlo stal, zahútaný prešľastával, hudna znela. Žlčodrubý pomaly už odísť chcel, vtom Taradúr búrne húrno zryčal kdesi; syčal, fučal,

Steampunkovú Veľkú noc Vám želám!